Životopisy svätých

4. decembra

BL. ADOLF KOLPING

sociálny reformátor (1813-1865)

Rozvoj priemyselnej výroby v 19. storočí sťažil situáciu remeselníkov. Nemohli obstáť v konkurencii s veľkovýrobou. Najťažšie dopadol tento stav na remeselníckych učňov a tovarišov, ktorí ešte neboli zárobkovo samostatní. Rozpad cechov znamenal pre nich stratu existenčnej ochrany, ktorú im poskytovali tieto výrobné bratstvá. V lepšej situácii neboli ani učni v priemyselnej výrobe, kde záviseli celkom od dobrej alebo zlej vôle zamestnávateľov. Veľké nedostatky boli najmä v ich výchove a v ich spoločenskom živote.

Túto situáciu mal možnosť zblízka poznať blahoslavený Adolf Kolping. Pochádzal z Kerpenu pri Kolíne nad Rýnom, kde sa narodil 8. decembra 1813 v početnej rodine pomocného robotníka - nádenníka. Hoci prejavoval veľké rozumové nadanie, skromné ekonomické podmienky rodiny mu nedovoľovali myslieť na štúdium. Zvolil si obuvnícke remeslo. Po vyučení ako tovariš šiel podľa vtedajších zvyklostí "na vandrovku", aby sa u iných majstrov zdokonalil v remesle a získal si ich dobrozdanie. Mladého Adolfa však nezaujímalo iba remeslo, ale aj život učňov a tovarišov. A nevedel byť ľahostajný voči ich hmotnej a duchovnej biede. Rozhodol sa venovať im svoj ďalší život, a to ako kňaz, ktorý im bude pomáhať duchovne, spoločensky i hmotne.

Nevyhnutnou podmienkou tohto náročného plánu bolo štúdium. Najprv študoval súkromne. Stredoškolské štúdium sa mu podarilo dokončiť na istom gymnáziu v Kolíne v rokoch 1837-1841. Keď maturoval, mal 28 rokov. Po ďalších štyroch rokoch štúdia sa v r. 1845 stal kňazom. Jeho prvé pôsobisko bolo Eberfeld, kde mal možnosť poznať začínajúci sa spolok katolíckych učňov a tovarišov, ktorý založil učiteľ J. G. Breuer. Kolping sa stal jeho druhým duchovným vedúcim. V tomto type spolkov videl účinnú pomoc pre učňov a tovarišov, ktorú neskôr rozšíril aj na iných robotníkov.

V r. 1849 preložili Adolfa Kolpinga do Kolína nad Rýnom. Tam ako dómsky vikár založil dobre organizovaný spolok pre učňov a tovarišov, ktorý sa stal základom rozsiahleho Kolpingovho diela (Kolpingwerk).

Úlohou Kolpingovho diela bolo vychovať z manuálne pracujúceho muža plného kresťana, majstra vo svojom povolaní (to sa vzťahovalo najmä na remeselníkov), dobrého otca rodiny a zodpovedného občana štátu.

Tomuto cieľu slúžili prednášky, formačné kurzy, sociálno-politické debatné večery, majstrovské odborné kurzy pre rozličné povolania, duchovné cvičenia, šport, spoločenské stretnutia, rodinné večery...

Dielo sa čoskoro ukázalo ako veľmi osožné a získalo schválenie z Ríma. V r. 1852 sa rozšírilo do južného Nemecka a Rakúska, r. 1856 do Saska, Uhorska, Chorvátska, r. 1863 do Švajčiarska a Severnej Ameriky. Pri zakladateľovej smrti (1865) malo Kolpingovo dielo 24 600 členov v 418 spolkoch.

Adolf Kolping nebol sociálny teoretik ako jeho súčasník, biskup W. E. Ketteler (1811-1877) a materialistický socialista K. Marx (1818-1883). Bol to skôr praktický ľudový vychovávateľ, ktorému ležalo na srdci celkové dobro pracujúcich, ale predovšetkým mravná obnova pracujúcej mládeže a ideál kresťanskej rodiny. Svoje idey vydal písomne v dvoch príručkách svojej organizácie a príležitostne ich publikoval v podobe článkov v novinách Rheinische Volksblätter (Rýnske ľudové listy) a v časopise svojho hnutia.

Oprávnene možno povedať, že kňaz Adolf Kolping a biskup Wilhelm Emmanuel Ketteler boli účinnými inšpirátormi vyspelého sociálneho zákonodarstva v Nemecku a predchodcami sociálnej encykliky pápeža Leva XIII. Rerum novarum (r. 1891).

Adolf Kolping aj popri veľkej sociálnej angažovanosti ostal kňazom a duchovným pastierom. V r. 1862 sa stal rektorom minoritského kostola v Kolíne. V tom istom roku mu pápež Pius IX. udelil titul "pápežského tajného komorníka".

Dobrý a obetavý "otec učňov a tovarišov", ako ho nazývali, zomrel v Kolíne 4. decembra 1865. Pochovali ho v minoritskom kostole. Jeho dielo sa zachovalo a prežilo obidve svetové vojny. V polovici r. 1991 malo vyše 375 tisíc členov.

V nedeľu 27. októbra 1991 sa desaťtisíce členov Kolpingovho diela z Nemecka a iných krajín zúčastnili v Ríme na námestí sv. Petra na slávnostnej sv. omši, pri ktorej pápež Ján Pavol II. vyhlásil ich zakladateľa za blahoslaveného.

Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995